Z tisku

Šumperkem znělo blues
    Šumperk - Domem kultury zněly od čtvrtka tóny blues. Tradiční mezinárodní přehlídka Blues Alive, která se již stala podzimní součástí Šumperka přilákala přes 1200 svých fanoušků.
    Letošní ročník se držel tradičního blues více než v předešlých ročnících. Páteční večer však byl přesto plný rozmanitosti. Blues obohacovali prvky rocku v zápětí mělo spíše jazzový nádech. Z domácích účastníků publikům nejvíce strhl Vladimír Mišík, jehož přirozenému podání se nedalo odolat. Večer rozsvítila "bostonská královna blues" Toni Lynn Washington a její vynikající doprovodná kapela. Její sytý hlas a přesvědčivý zpěv strhl snad všechny v sále.
    Sobotní večer již tolik rozmanitosti nepřinesl. Zařazení tří dvojic kytara-foukací harmonika, které přestože vnesly do hudby každý něco svého, přece jenom tempu večera moc nepřidalo. Nutno však podotknout, že to nebylo pořadatelským záměrem. ?Luboš Beňa měl původně hrát s větší kapelou. Finové a Shah s Glazerem museli hrát ve stejný den. Sjezdili spolu řadu satelitních koncertů a nebylo je možné rozdělit. Navíc hrají obě dvojice radikálně odlišnou hudbu? vysvětlil Ondřej Bezr. Vrcholem sobotního večera se stalo vystoupení Corey Harris & 5x5 Trio, které dokázalo svými západoafrickými prvky nadchnout publikum.
Fotky zde...
(sumpersky.rej.cz, 24. listopadu)

Ako som videl Blues Alive 2004 ?
    Malebné podhorské mestečko Šumperk pod Jesenníkmi na severozápadnej Morave zažilo ďalšiu oslavu kultúry a človeka. Festival bluesovej hudby. Už 9.ročníkov sa prihovorilo v novembrových víkendoch fanúšikom tohto hudobného umenia. Deväť krát blues zjednotilo všetkých zúčastnených do jedneho pocitu.
    Keď sme sa s Petrom Kriškom, riaditeľom Jazz Blues festivalu v Leviciach, po sobotnom koncerte Corey Harrisa s ním stretli náš rozhovor vyzeral asi takto:

J: Hi Corey, may I bother you ?
Corey: Yes, sure.
J: Thank you for the great experience of your performing.
Corey: Hmm..
J: Deep and humble-natured.
Corey: (pauza a úsmev) What's your name ?
J: Sorry I didn?t introduce myself. My name is George.
Corey: ? and where are you from ?
J: From Slovakia, a little country just around the corner. But I'm not kidding. My last really deep experience I got from Albert Collins in 1992.
Corey: Yes? (ešte väčší úsmev)
J: What's your feelings ?
Corey: I'm free.

    Podali sme si ruky a až teraz som pochopil odkiaľ pramení hĺbka jeho koncertu. Corey Harris z US uzavrel oficálne koncerty šumperskej časti festivalu Blues Alive 2004 a otvoril cestu k desiatemu ročníku v roku 2005.
    Každý človek, ktorý prišiel s čistým úmyslom na tento jedinečný festival si priniesol svoj vnútorný hudobný nástroj: svoje srdce. Srdce ktoré vysiela vnútornú mohutnú hudbu, ktorá sa rada stotožňuje s okolím. Týmto okolím boli všetky hudobné vystúpenia vrátane satelitných koncertov. Krásna rieka blues cez Čechy, poľský Chorzów (nedeľný tretí hlavný koncert) až po Jazz & Blues festival v slovenských Leviciach.
    Silný vietor, ktorý v tom čase lámal stromy slovenských Tatrách bol nezbedný aj v Šumperku. Do sály Domu Kultúry privial riadnu nádielku divákov.
    Piatok 19.11.2004 - v priestoroch DK Šumperk. Slovenský "malý Rím", mesto Trnava, je roky "Mekkou" slovenského blues. Cez jarný Blues Aperitív sa do festivalového foyer DK prespievala Janka Ružičková so skupinou Blues House. Hrať vo foyer a začať festival európskeho formátu je na jednej strane malá fajnovosť, na druhej tak trochu zaväzujúce. Janka s kapelou však nenechala nikoho na pochybách. Elektrické blues presvedčivo zohratej partičky odmenili prichádzajúci od prvého momentu patričným ohlasom. Milý počin dramaturga. Festival začala dáma a tá predvarila atmosféru ďalšiemu víťazovi Blues Aperitív 2003 pražskej skupine Highway no. 61. Karel "Charlie" Slavík spevák a hráč na ústnu harmoniku je muž, cez ktorého toto zoskupenie priamo do ľudí dýcha. Je skvelý bavič, čo by nebolo možné bez dobre zohratej kapely nabitej osobnosťami českej hudobnej scény. Ich vystúpenie sa nieslo v duchu rock&roll-u a rockabilly v modernom podaní. Generácia divákov pamätajúcich si hudbu 50tych rokov určite zaregistrovala autenticky ozvušený spev. V Charlie Slavíkovi zreje na českej bluesovej scéne veľka osobnosť. Sexuálne blues zostavy Highway no.61 nasadilo vysoko latku nabudenosti. Keď po Highway no.61 prišli Vladimír Mišík & ETC veľká sála sa doplnila. Pivo sa dočapovalo a poďme ho piť. Keď sa po koncerte Vladimíra Mišíka s ETC v zákulisí mihali názory o namyslených a chladných Pražákoch - napadla ma veta, "Najprv zbúrať most a potom sa po ňom prejsť". Pochopiteľne každý má právo na svoje stanovisko. Zároveň som cítil, že stanoviská tohto typu niekedy fungujú ako bariery, najmä tie čo nemajú nič spoločné s hudbou. Vystúpenie Vladimíra Mišíka so skupinou som vnímal ako pekné hudobné umelecké dielo. Malo v sebe toľko muzikanského kumštu a poézie, že "... by som si šel sednout k řece a koukat jak vlny jdou" bez toho aby som tam skočil. Láďa s partiou dal prídavok - ľudia nemali bariery. Skvelá kapela, skvelý Mišík. Po tomto vystúpení sa ľudia rozpŕchli do útrob kulturáku a vo foyer dávala svoj ďalší set Jana Ružičková & Blues House.
    Pred koncertom Vladimíra Mišíka sa na pódiu veľkej sály udiala milá udalosť. Krst CD Blues Alive 2003. Krstných otcov tohto CD uviedol na pódium moderátor festivalu,  spevák a harmonikár Marek Hlavica (ŽÁHA, exTucet). Páni, Vladimír Rybička - riaditeľ festivalu Blues Alive a DK, Zdeněk Brož - starosta mesta Šumperk a Tomáš Paclík - generálny sponzor festivalu, tak neformálne a bez dlhých reči pokrstili tento projekt.
    Po skupine Vladimír Mišík & ETC prišiel na pódium nestor slovenského blues, spevák a gitarista, spisovateľ, publicista a básnik, Ján Litecký-Šveda so skupinou Víťazný traktor. Jano a spol nastupovali do takmer prázdnej sály. Akoby symbolicky začali skladbou Labrys (dvojsečná zbraň), čo v krétskej mytológii symbolizovalo Bohyňu. Jagger, ako prezývajú JLŠ, nenechal nikoho na pochybách aký je jeho bluesový Tao. Hral totálne a celou svojou bytosťou. So spoluhráčmi harmonikárom Bobošom Procházkom, kontrabasistom Petrom Oberländerom a bubeníkom Otom Berežným pripravili vyspelému publiku skvelý kultúrny zážitok. JLŠ hral prevažne vlastné veci so slovenskými textami. Iskriaca hudba smerujúca k blues misisipskej delty akoby vysielala anjelské tóniky. A tam hore sa Son House, Charlie Patton, Robert Johnson či "Mississippi" Fred Mcdowell vôbec nenudili. Autentickí ľudia sa totiž vôbec nenudia. Ani JLŠ pretože dohral pred plnou sálou a dal prídavok. Môj prvý malý vrchol festivalu.
    Sme v roku 2004 zažívame nové trendy v dramaturgiách festivalov. V rámci hudobných štýlov siahajú zoskupenia po výrazových prostriedkoch iných žánrov. Šumperská dramaturgia je smelá. Žánroví puristi boli,sú a vždy budú, rovnako ako vesmír v bublinke sódy. Je však mnoho fanúšikov blues ktorí nepočúvajú strikne len blues. Možno i väčšina. Nemeckí Phaedro´s Funeral je po Vladimírovi Mišíkovi & ETC ďalším zoskupením, ktoré atakuje blues okrajovo, ako uviedol moderátor festivalu Marek Hlavica. Phaedro, líder skupiny, muž s hlbokým hlasom, vysielal už pri zvukovej skuške signál neortodoxnosti a originality. Aj samotné vystúpenie sa nieslo v koláži nežánrovosti s kabaretom, hravosti s iróniu s náznakmi "tomwaitsovskosti". Motorom rytmickej sekcie bola ďalšia dáma na scéne a to kontrabasistka. Kapela výrazne išla v emočnom prejave lídra a silno korenšpondovala s obsahom spievaných partov. Publikum si získal i svojský klavirista a trubkár. Klobúk dolu pred divákmi, ktorých bola vždy takmer plná sála a spolupracovali s kapelou. Phaedro´s Funeral bola milou ukážkou, keď aj irónia, emócia, smútok a úlet sa spolu kamarátia a majú svôj pôvab.
    Mojim druhým vrcholom dňa bolo vystúpenie americkej speváčky tmavej pleti, Toni Lynn Washington so skupinou. Bola ďalšou dámou blues piatkového festivalového dňa. Vystúpenie začala jej päťčlenná kapela dvomi inštrumentálnymi "džezoidnými" kompozíciami v nástrojovom obsadení: saxofón, gitara, klavír, basgitara a bicie. Toni Lynn Washington vyšla na pódium v čierných šatách za nadšeného privítania publika. To, čo nasledovalo potom bolo nepredstierané americké blues s prvkami boogie, shuffle, gospelu, rocku a bluesfunku. Toni Lynn svojim hlbším, zastretým hlasom a typicky černošským feelingom, tak ponúkla pestrú škálu bluesového spevu a prejavu. Bola prirodzená a jej nadhľad a komunikatívnosť len umocňovali celkový dojem. K hudobníkom len toľko: dlhé "šou-sóla" gitaristu mohli pôsobiť rušivým dojmom, konečný dojem však nepokazili. Šlapajúca rytmika, hráč čiernej pleti na saxofón a klavirista hrali jednoducho tak, ako sa blues hráť má. Vidieť a počuť Toni Lynn Washington & Band som vnímal aj ako bonus pre moje hudobné vzdelanie a možno aj prítomných muzikantov, keď sme mohli zažiť viacero štýlov blues v jednom vystúpení.
    Oficiálny piatkový večer tak skončil. Nemal som možnosť vidieť poľsko-slovensko-maďarsko-českú hviezdnu zostavu Visegrad Blues Band (hrali vo štvrtok 18.11.2004) a severočeský Tone Down Hanky Dundrovej a Vladimíra Orlovského (neprišli zo serióznych dôvodov). Večer nemal, z môjho pohľadu,l slabšie miesto. Barometrom spokojnosti boli hlavne diváci, ktorí sa mohli ešte dokŕmiť hudbou vo foyer DK, kde sa rozprúdila skvelá bluesová nálada. Jammoval dokonca i Corey Harris s Charlie Slavíkom. Kto však nemal dosť, tak po pol noci to bola opäť Janka Ružičková so skupinou, ktorí pokračovali vo svojej bluesovej jazde v neďalekej pivnici "U Dřevařů". To už bolo nad moje sily. Množstvo hudobných zažitkov prekročilo v ten večer prah mojej fyzickej i spirituálnej kapacity.
    Zobudenie do sobotného zasneženého rána mi dalo krásny pocit. Spolu s pocitom prežitia piatkového večera som si vychutnával pocity prítomného okamihu. Bolo ticho a to ticho spievalo. V diaľke sa ozvali zvony. Ich zvuk  ma potom sprevádzal na sobotnú časť festivalu.
    Sobota 20.11.2004 - veľká sála DK 13.00 hod. Jiří Konvrzek & KonVRZek bolo trio nezvyčajného hudobného zjavu na českej scéne - Jiřího Konvrzka. Diváci, ktorí odmietli vyspávať opicu predchádzajúcej noci a prišli, urobili dobre. Jiří naštartoval poobedie takzvaných nebluesových zoskupení s bluesovými mimikrami. Na vlastne vyrobených nástrojoch napríklad s dvojgitarou a la Jimmy Page, so svojimi dvoma spoluhráčmi (hrali na mnohé nástroje, pri ktorých sa striedali) vytvoril tento umelec zo stredných Čiech príjemný pohodu. Hudobná škatulka nepopísateľná, prejav svojský a nepopísateľný. Inštrumentálna neučesanosť spolu s dôrazom na slovo s patričnou dávkou irónie a parodickým spevom len podporovala pôvodnosť. V súvislosti s práve videným mi napadlo, o čo to majú neinvenčné cover bandy ľahšie a jednoduchšie s takmer istým úspechom. Ďalším originálnym zoskupením bolo Lubomír Nohavica & boys, ktorý pokračoval v autorských kompozíciách s dobrými textami. Priznám sa, že som videl toto vystúpenie len útržkovite. Spomeniem však moderátora festivalu Marka Hlavicu, ktorý si išiel kapelu vychutnať do hľadiska ako aj "hlas" z foyer: "Poďme sa pozrieť na tú kapelu, sú tam skvelé slová v piesňach". Práca pre Slovenskú bluesovú spoločnosť mi nedovolila absolvovať aj koncert Jakub Noha Band.
    Večerná časť sobotného programu bola vypredaná. Scenár soboty prebiehal podobne ako v piatok. Foyer kapelou boli víťazi Blues Aperitivu 2004, Juraj "Mojo" Haruštiak a jeho Blues Banda. Mojo Haruštiak je už na slovenskej bluesovej scéne niekoľko rokov, ale svoju bluesovú tvár stabilizoval až v bluesových pondelkových jammoch v bratislavských kluboch Hlava XXII a divadle STOKA. Všetkých členov kapely hudobne i ľudsky poznám, ale to čo s nimi spravilo všeobjímajúce šumperské publikum, bolo nad moje očakávania. Mojo uvedený v bulletine ako "slovenský John Lee Hooker" dávno prekročil tento už marketingový label. Je na správnej hudobnej ceste v ktorej zatiaľ prevládajú vlastné kompozície bluesových štandardov sem tam vyrušené slovenským textom. Blues Banda šlapala a foyer ľudia prešli do veľkej sály, kde začínali vo veľkej sále prievidzkí Freemen, víťazi Blues Aperitív 2003. "Ďalšia slovenská kapela", zaznelo niekoľko krát kriticky v kuloároch na adresu dramaturgie festivalu. Ano, Blues Alive bol v IX. ročníku (a nie iba v tomto ročníku) k slovenským kapelám veľmi priateľský. Z piatich vystupujúcich sa tri kapely reálne prebojovali cez Blues Aperitív 2003 a 2004, ktorý je vstupnou bránou na hlavné pódium prípadne do foyer. K Blues Aperitív: Jeho ideou je ponúknuť príležitosť menej známym (mnohokrát nie horším) kapelám prezentovať sa a to bez ohľadu na pôvod ich krajiny. Blues sa stalo celosvetovým fenoménom a Blues Alive so svojim dieťaťom Blues Aperitív idú v tomto koncepte. Posledné dva roky to vyšlo práve slovenským skupinám. Hold, Blues Alive sa zaradil medzi festivaly európskeho formátu a dostať sa na hlavné pódium potrebuje filter teda aperitív.
    Naspäť k festivalu. Bluesrockoví Freemen prišli s personálnou zmenou. Skvelého gitaristu Romana Mečiara nahradil talentovaný klávesák Roland Kánik (jediné klávesy v ten večer). Kapela sa predstavila cover verziami bluesových hitov s vlastnými aranžami z ktorých ma najviac zaujalo klávesové spracovanie Spoonful od Willie Dixona s istým vokálnym prejavom Laca Újfalusiho (spev, gitara). Freemen, podobne ako pražskí Highway no. 61 v piatok, sebavedome odštartovali sobotné hudobné dianie vo veľkej sále DK.
    V blues vládne gitara, ktorá sa stala dominantným nástrojom mnohých bluesmanov i bluesmeniek. Existuje však i rezofonická gitara, tzv. Dobro, ktorú si popri majorite country hráčov obľúbilo aj mnoho bluesmanov. Dobro (Dopyera Brothers) vynašli a nechali patentovať v Amerike migranti zo slovenského Záhoria - bratia Dopjerovci. Návrat Dobra na Záhorie je značka pod ktorou často vystupuje skaličan zo Záhoria, hráč na rezofonickú gitaru, Luboš Beňa. Práve on spolu s harmonikárom Karlom "Charlie" Slavíkom (pozri Highway no.61) odštartovali ďalší blok ako duu. Páni zahrali zmes bluesových štandardov popretkávaných country pripadne irskými prvkami. Skvele zohraté dvojica vytvorila príjemnú atmosféru i keď energia a hravosť, ktorou bežne disponujú, akoby sa trochu "hľadala". Môj osobný pocit je však ničím voči faktu, že silno vnímavé publikum si vyžiadalo prídavok. Nedá mi nespomenuť fakt, že miesto horeuvedeného dua mal vystúpiť Luboš Beňa Band (ako bolo uvedené na bulletine) teda trio s bicími, čo dávalo koncepčný zmysel. Nie iba v kuloároch ale aj medzi divákmi sa začali ozývať hlasy "na účet" dramaturga festivalu. Priznám sa, i ja som mal pochybnosť. Prečo - Po Lubošovi Beňovi totiž prišli na pódium Juha Kartano & Jonne Kulluvaara z Fínska. Opäť spev, harmonika a dobro. Fínski bluesmani prišli s trochu iným poňatím a okrem muzikantsky skvele zvládnutých delta bluesoviek zaradili do repertoiru aj viacero bluesových balád. Sound finského dua sa však príliš neodlišoval od predchádzajúcej dvojice. Šumperské publikum však bolo natoľko pohodové, že odmenili i toto duo úprimne a spontánne.
    Po dvoch duách sa obecenstvo rozpŕchlo do kuloárov Domu kultúry. Blues banda a Mojo Haruštiak zvýšili obrátky vo foyer a prepli ľudí do elektrickej nálady. Na hlavnom pódiu sa zatiaľ chystalo ďalšie duo (tretie v poradí) - priamo z amerického Detroitu páni Harmonika Shah & Howard Glazer a po nich hlavná hviezda festivalu Blues Alive 2004, denverský rodák Corey Harris so skupinou 5x5 Trio. Záver priamo z kolísky blues.
    Večer pokračoval v americkom ladení. Harmonikára tmavej pleti Harmonika Shah a gitaristu Howarda Glazera predchádzala dobrá povesť. Mal som možnosť vidieť túto dvojicu týždeň pred festivalom v Bratislave na Folk & Blues Session v rámci ich satelitných vystúpení. Pri všetkej úcte k hudbe ktorú mám najradšej, mi vystúpenie tejto dvojice nesadlo. Tak ako nesadne Cabernet Savignon ročník ten a ten. Dôležite je, že ľuďom v hľadisku sa páčili. Shah s Glazerom hrali blues blízke štýlu Chicago. Predviedli spojenie rockovej gitary s černošským spevom a harmonikou s akcentom na obsah spievaných textov. Tým žiaľ rozumel málokto. Kládol som si otázku. Ako by táto duo-kapela znela v plne elektrifikovanej forme ?
    Hudba tvaruje našu dušu a harmonizuje uši so srdcom. Po vystúpení Corey Harrisa so skupinou 5x5 Trio som mal pocit, že hudba je mágia. Stav, keď sa šumperský Dom kultúry menil na chrám slobody. Hudba bola kazateľom a Corey Harris slobodou. Roky známy ako hráč na rezofonickú gitaru hrajúci hudbu svojich dedov a pradedov z mississippskej delty, prichádza na festival aj s hudbou západného pobrežia Afriky. Bez pátosu uvolnene a úprimne predviedol čistú hudbu. Základ jeho hudby vidím v jeho charizme a ešte hlbšie v jeho pokore k nej. Koncert Corey Harrisa so skupinou 5x5 Trio bol pre mňa najväčším vrcholom festivalu Blues Alive 2004 ak nie vôbec. Skromne vystupujúci, prívetivý človek ktorý dáva zabrať ľuďom i hudobníkom, ktorých hudobné zmýšlanie je príliš zaškatuľkované. Dáva zabrať i takým, pre ktorých sú jeho tóny a ich farby málo pestré a zvučné a podliehajú predsudkom v chápaní malých pekných vecí. Corey vyrušuje plytkosť a ukázuje cestu oslobodenia v hudbe i v sebe. Nuž a vyrušil nás všetkých, ktorí sme sa tešili z jeho vystúpenia a bola nás plná sála DK.
    Festival sa formálne ešte neskončil. V nedeľu 21.11. 2004 sa konal tretí festivalový večer v poľskom Chorzówe a údajne sa veľmi vydaril. Úprimné poďakovanie patrí celému organizačnému teamu na čele s pánom Ing. Vladimírom Rybičkom za všetko to viditeľné i neviditeľné blues pri neľahkom organizovaní tejto oslavy kultúry a človeka.
(Juraj "Dura" Turtev, Bluesweiser, 27.11.2004)